Keď sa povie pápežská encyklika, väčšina ľudí si predstaví hlboké teologické texty, citáty z Biblie a odkazy na starobylých cirkevných otcov. Najnovší dokument pápeža Leva XIV. s názvom Magnifica humanitas (Vznešená ľudskosť), ktorý bol oficiálne podpísaný 15. mája 2026 a zverejnený o desať dní neskôr, 25. mája, však prináša niečo celkom nevídané. Svätý Otec v ňom reaguje na aktuálne výzvy modernej doby a umelej inteligencie. Zaujímavé je aj samotné načasovanie – pápež dokument podpísal presne na 135. výročie vydania prelomovej sociálnej encykliky Rerum novarum od svojho predchodcu Leva XIII., čím jasne nadviazal na tradíciu sociálneho učenia cirkvi, no s pohľadom upretým na nové výzvy do budúcnosti.
Pri hľadaní odpovedí na otázky digitálnej éry si navyše na pomoc zobral prekvapivých spojencov – od antických filozofov až po rešpektovaných svetských mysliteľov. Medzi viac ako dvesto odkazmi v texte sa totiž objavili štyri mená, ktoré bežne v cirkevných dokumentoch nenájdete. Pápež tým pripomenul starobylú kresťanskú zásadu, že ušľachtilé myšlienky, ktoré slúžia spoločnému dobru, môžeme s rozlišovaním oceniť aj u sekulárnych autorov a to práve so zreteľom na to, že všetko dobro má svoj pôvod v Bohu.
Gandalf ako učiteľ zodpovednosti v digitálnom veku
Najväčším prekvapením celého dokumentu je nepochybne prítomnosť bieleho čarodejníka z fantasy ságy Pán prsteňov. Pápež Lev XIV. síce hrdinu nespomína priamo menom, no v kapitole venovanej našej zodpovednosti voči budúcnosti doslova prebral slová, ktoré spisovateľ J. R. R. Tolkien vložil do úst Gandalfovi.
Myšlienka, že našou úlohou nie je riadiť svet po celé veky, ale urobiť všetko pre vykynoženie zla v čase, ktorý nám bol daný, aby tí, čo prídu po nás našli dobrú pôdu, podľa rímskeho biskupa dokonale vystihuje súčasný postoj cirkvi k umelej inteligencii. Svätý Otec pripomína, že civilizácia lásky sa nebuduje veľkolepými gestami, ale drobnými a vytrvalými skutkami vernosti v našich vlastných oblastiach.
Varovanie pred stratou pravdy a zmyslu
Pápež sa však nezastavil len pri Tolkienovi. Pri analýze nebezpečenstiev, ktoré so sebou prináša digitálna éra, siahol po myšlienkach politologičky Hannah Arendtovej. S jej pomocou varuje pred apatiou voči pravde. Poukazuje na to, že ideálnym poddaným pre totalitné režimy je človek, ktorý už nedokáže rozlíšiť medzi faktami a fikciou alebo medzi pravdou a lžou, čo je v čase rozmachu umelej inteligencie a dezinformácií mimoriadne aktuálna hrozba.
Ešte hlbší rozmer solidarity a ľudskosti v časoch krízy nachádza hlava katolíckej cirkvi u známeho viedenského psychiatra židovského pôvodu Viktora Frankla. Svätý Otec pripomína jeho svedectvo z koncentračného tábora Osvienčim. Cez Franklove oči ukazuje človeka v celej jeho dualite – ako bytosť schopnú vymyslieť plynové komory, ale zároveň ako bytosť, ktorá do týchto komôr dokázala kráčať so vztýčenou hlavou a s modlitbou na perách. Týmto obrazom pápež podčiarkuje, že aj v najväčšom technokratickom chlade musí zostať priestor pre súcit a starostlivosť o druhých.
Návrat k Platonovi a výzva k dialógu
Pri hľadaní receptu na to, ako správne vychovávať novú generáciu v digitálnom veku, sa encyklika vracia až ku koreňom európskeho myslenia – k Platonovi. Pápež upozorňuje, že rýchlosť a ľahkosť, s akou nám umelá inteligencia servíruje hotové odpovede, môže udusiť našu túžbu klásť otázky. Poznanie si neprehĺbujeme pasívnym prijímaním hotových odpovedí, ale často skrze trpezlivé štúdium a hlbokú akademickú výmenu názorov. S odkazom na antického filozofa Svätý Otec pripomína, že tie najdôležitejšie a najhlbšie veci sa človek učí až po uplynutí veľkého množstva času a vynaložení značného úsilia. Skutočné poznanie podľa neho nevzniká zo skratkovitých odpovedí, ale prostredníctvom vzájomnej výmeny názorov s druhými, kde sa koncepty a ľudské skúsenosti obrusujú ako kresacie kamene, až kým v človeku nevzbĺkne iskra skutočného pochopenia.
Budujeme Babylon alebo Jeruzalem?
Celá encyklika stavia moderné ľudstvo pred zásadnú dilemu, ktorú ilustruje dvoma biblickými obrazmi. Na jednej strane stojí stavba Babylonskej veže ako symbolu technokratickej pýchy, ktorá chce ovládať nebesia a redukovať človeka len na objekt kontroly a efektivity. Na druhej strane je to prorok Nehemiáš, ktorý spája ľudí, aby spoločne obnovili hradby Jeruzalema – symbol bratského spolunažívania.
Pápež Lev XIV. jasne hovorí, že technológie samy o sebe nie sú zlé, no nikdy nie sú neutrálne, pretože vždy nesú pečať tých, ktorí ich financujú, programujú a používajú. Umelá inteligencia preto nesmie slúžiť len úzkej skupine mocných na prehĺbenie ekonomických rozdielov či na moderné vedenie vojen. Svätý Otec v závere vyjadruje nádej, že aj táto nová technologická éra sa vďaka pokornej každodennej vernosti môže stať časom, kedy budeme svedkami rozkvetu skutočnej civilizácie lásky.
zdroj: Národný katolícky register, kath.net