Plzeňský biskup Tomáš Holub sa v článku publikovanom na progresívnom talianskom blogu Andrea Grilla vyjadril, že naplnenie synodality v Cirkvi je možné výhradne prostredníctvom Novus Ordo omše (v novom ríte). Podľa jeho slov predstavuje liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile kľúčový prvok pre misijnú budúcnosť Cirkvi.
Holub vo svojom texte vychádza zo skúseností plzeňskej diecézy, ktorú označuje za misijné územie, a odkazuje na závery diecéznej synody z rokov 2024 až 2026. Na základe sociologických výskumov naznačuje, že mnohí ľudia síce hľadajú transcendenciu, no nezapájajú sa do bežného cirkevného života. Odpoveďou Cirkvi by preto podľa neho mala byť „pastoračná kreativita“ a hlásanie aktualizovanej verzie Evanjelia namiesto spoliehania sa na tradičné metódy predchádzajúcich generácií.
Vo svojej argumentácii ďalej uvádza, že zodpovednosť za Cirkev leží na celom Božom ľude a už nie je len záležitosťou kňazov. Synodalita sa podľa plzeňského biskupa nemá dosiahnuť organizovaním stretnutí, ale premenou samotnej Cirkvi na synodálnu cez vzájomné počúvanie a zdieľanie zodpovednosti, čo má posilniť misijné svedectvo laikov bez toho, aby sa oslabil kňazský úrad.
Najspornejší záver biskupovho textu sa týka priameho prepojenia liturgie s touto ekleziológiou. Holub tvrdí, že Novus Ordo ako jediný rítus zodpovedá vízii Druhého vatikánskeho koncilu a umožňuje plne praktizovať synodalitu. Tradičnú latinskú svätú omšu (Vetus Ordo) naopak odmieta s odôvodnením, že vychádza z tridentského vnímania Cirkvi, ktoré už neodpovedá dnešným potrebám.
Tento dôraz na spoločenstvo a ekumenizmus v novej omši nadväzuje na historický vývoj. Už v roku 1965 Annibale Bugnini* vo vatikánskom denníku L’Osservatore Romano písal o potrebe odstrániť z omše všetky prvky, ktoré by predstavovali prekážku pre odlúčených bratov (protestantov). V článku s názvom „Le „Orationes Fidelium“ del Venerdì Santo“ (Modlitby veriacich na Veľký piatok) napísal: „A predsa je to láska k dušiam a túžba uľahčiť akýmkoľvek spôsobom cestu k jednote kresťanov, čo si vyžadovalo, aby sa z katolíckych modlitieb odstránil akýkoľvek kameň úrazu alebo tieň neľúbosti pre odlúčených bratov. Annibale Bugnini sa stal hlavným architektom a riadiacim motorom celej pokoncilovej liturgickej reformy. Bugnini držal v rukách operatívnu moc, denné riadenie a koordináciu odborných skupín.
*Krátke historické okienko o podozreniach prepojenia Annibale Bugniniho so slobodomuráskymi kruhmi: V lete 1975 sa na stôl pápeža Pavla VI. dostali dokumenty a zložka, ktoré mali dokazovať, že Bugnini bol tajným členom slobodomurárskej lóže (uvádzalo sa lóžové meno Buan a registračné číslo). Kardináli Dino Staffa a Silvio Oddi tvrdo presadzovali prešetrenie týchto podozrení. Podľa neskorších vyjadrení kardinála Gagnona (povereného vyšetrovaním prepojení vysokého kléru na slobodomurárstvo) dostal Pavol VI. na stôl priame spisy, ktoré ho prinútili okamžite konať. Pavol VI. v roku 1975 bez akéhokoľvek verejného vysvetlenia zrušil Bugniniho kongregáciu, zlúčil ju s inou a samotného Bugniniho vymenoval za pro-nuncia v Teheráne. V cirkevnej diplomacii to znamenalo prakticky faktický exil a odsun z centra diania.
Nový rítus neskôr podrobil tvrdej kritike kardinál Ottaviani za to, že vo všeobecnom úvode definoval omšu skôr ako zhromaždenie ľudu a večeru Pána, čím sa do popredia sa dostal rozmer spoločenstva a hostiny na úkor jej obetného charakteru. (Kardináli Ottaviani a Bacci vo svojom slávnom dokumente Krátke preskúmanie Nového omšového rítu (1969) nekritizovali len „zdanlivé“ oslabenie obetného charakteru. Podľa nich išlo o skutočné, zásadné a nebezpečné odklonenie sa od katolíckej náuky o svätej omši určenej na Tridentskom koncile.) Nová omša sa vizuálne aj obsahovo priblížila k náhľadom reformátorov ako Martin Luther, ktorí odmietali katolícke učenie o svätej omši ako skutočnej kalvárskej a zmiernej obete a chápanie bohoslužby obmedzovali na priestor pre vďakyvzdanie, počúvanie Slova a zdieľanú hostinu. Tridentský koncil pritom neomylne a nekompromisne odsúdil a uvalil anatému na každého, kto by popieral obetný a zmierny charakter svätej omše alebo ju označoval len za pamiatku či obetu chvály a vďakyvzdania. Svätá omša podľa katolíckeho učenia nie je akousi pripomienkou kalvárskej obety, ale jej sprítomneným. Po Kristovom umučení už neprinášame starozákonné obety na zmierenie. Sám Kristus je obetovaný ako nepoškvrnený baránok za naše neustále páchané hriechy a odtiaľ pramení aj výrok sv. Pátra Pia: „Svet by skôr mohol existovať bez slnka než bez svätej omše.“
Páter Pio, ktorý mimochodom slúžil celý život podľa tradičného rítu, vnímal svätú omšu nie ako obyčajné spomienkové zhromaždenie alebo spoločné stolovanie, ale ako nekrvavé sprítomnenie Kristovej obety na kríži na Kalvárii. Páter Pio veril, že ľudstvo svojimi hriechmi neustále priťahuje Boží spravodlivý hnev a zaslúžený trest. Svätá omša je však neustálym sprítomnením Kristovej obety za nás. Kristus v nej znova a znova predkladá Otcovi svoje umučenie a svoju krv ako zmierenie za hriechy celého sveta. Vďaka tejto zmiernej obete Boh svet nezničí, ale preukazuje mu milosrdenstvo.
Napriek týmto dogmatickým vymedzeniam biskup Holub označuje veriacich viazaných na tradičný rítus za faktor, ktorý môže do cirkevného života vnášať rozkol a posilňovať nedôveru voči koncilovým reformám. Navrhuje k nim pristupovať s počúvaním, avšak zároveň s „priateľským, ale pevným postojom“, ktorý považuje za prejav pravého učiteľského úradu Cirkvi. Na záver varuje pred vnútornými konfliktami a vyzýva k vytvoreniu Cirkvi otvorenej dnešnému svetu a budúcnosti.
Autorský priestor pre jeho článok poskytol Andrea Grillo, známy ako jeden zo spoluautorov motu proprio Traditionis custodes a blízky poradca sekretára Dikastéria pre bohoslužbu a sviatosti.
zdroj: kath.net
Na novej omši sa niekedy cítim ako na protestantskom zhromaždení. Dávam prednosť tradičnej sv.omši.