Keď šéf vyhadzuje samého seba…
Najnovší vatikánsky dokument rieši absurdnú právnu slučku v reholiach. Ak bolo doteraz potrebné vyhodiť z autonómneho kláštora problémového predstaveného, dekrét o prepustení musel podpísať… on sám. Svätá Stolica teraz oznamuje, že prišla na riešenie tejto logickej hádanky.
Predstavte si situáciu: v autonómnom kláštore predstavený (povedzme opát alebo prior) začne šíriť herézy alebo skrátka morálne úplne zlyhá. Kláštorná komunita a Rím sa zhodnú, že dotyčný musí okamžite odísť. Otvorí sa Kódex kánonického práva (kánon 699, paragraf 2) a tam stojí čierne na bielom, že v autonómnych kláštoroch rozhoduje o prepustení člena… predstavený kláštora so súhlasom svojej rady.
V preklade: Ak chcel Vatikán doteraz vyhodiť neposlušného predstaveného, musel ho pekne poprosiť, aby dotyčný zvolal radu, prediskutoval svoje vlastné zlyhanie, odhlasoval si svoj vlastný vyhadzov a následne sám na seba podpísal dekrét. Dokonalý právny šach-mat.
„Ráčte ma vyhodiť, Vaša Excelencia.“ – „Bez Vašej spolupráce nemôžem.“
Tento právny pat začal riešiť ešte zosnulý pápež František. Finálne byrokratické rozuzlenie však spadlo do lona novému pápežovi.
Po novom sa nebude čakať, kým predstavený dostane záchvat sebareflexie a prepustí samého seba. Ak vatikánske Dikastérium pre inštitúty zasväteného života dospeje k záveru, že situácia potrebuje razantné riešenie, dá avízo miestnemu diecéznemu biskupovi, ktorý následne dostane špeciálne splnomocnenie a dekrét o vyhadzove predstaveného môže podpísať namiesto neho. Právny uzol je rozťatý.
Autonómia s vatikánskym obojkom – alebo bič na nepohodlných?
Moderní manažéri v Ríme sa, samozrejme, okamžite poponáhľali s uistením, že tradičná autonómia kláštorov zostáva nedotknutá a ide len o „technické riešenie kríz“. Diecézny biskup nemôže konať sám od seba, pretože musí čakať, kým mu rímske dikastérium udelí povolenie „zasiahnuť“. Oficiálne miesta hovoria o nutnej „reakcii na krízy vládnutia, zneužívanie autority a disfunkcie“ a kánonickí experti dospeli k logickému záveru, že obžalovaný nemôže byť zároveň svojím vlastným sudcom.Tradičný katolík, poučený realitou posledných rokov, sa však pýta, či v tomto dekréte neväzí aj niečo úplne iné: dokonalý nástroj na likvidáciu nepohodlných ostrovov Tradície.
Autonómne kláštory boli doteraz vďaka svojmu kánonickému statusu chránené pred svojvôľou modernistických hierarchov. Ak bola komunita jednotná vo viere a verná tradičnej svätej omši, Rím ich nemal ako vnútorne rozbiť, pretože dekrét o odvolaní predstaveného musel vyjsť zvnútra kláštora.
S novým reskriptom sa však pravidlá hry zásadne menia. Kto dnes definuje, čo je to „kríza vládnutia“ alebo „disfunkcia“ kláštora? Nuž, ten istý Rím, ktorý v poslednom čase neraz hľadel na vernosť tradícii ako na prejav „rigidity“.
Po novom by mohla nastať nová absurdita, a síce, aby vatikánske dikastérium označilo vernosť starobylej liturgii za „problém“, ukázalo prstom na nepohodlného opáta a dalo zelenú miestnemu diecéznemu biskupovi. Ten by s dekrétom v ruke mohol viac-menej rýchlo zlikvidovať vnútornú autonómiu kláštora a v konečnom dôsledku uvoľniť miesto pre nového predstaveného, ktorý už bude ochotne kráčať s duchom doby.
Oficiálne miesta hovoria o „reakcii na zneužívanie autority“. My sa však musíme pýtať: Nemôže byť tento dekrét zneužitý na to, aby sa umlčali tí predstavení, ktorí odmietajú kapitulovať pred modernizáciou? Mlyny v Ríme síce melú pomaly, ale keď ide o pacifikáciu tradicionalizmu, vedia zaradiť prekvapivo rýchly prevodový stupeň. (Tradiční veriacici vo farnostiach sa o tom presvedčili pri Traditionis Custodes).