Väčšina z nás, ktorí sme sa narodili po Druhom vatikánskom koncile, vníma súčasný stav Cirkvi ako niečo dané. Zvykli sme si na dialóg, na nejasné formulácie a na pastierov, ktorí pripomínajú skôr manažérov korporácií než otcov pripravených zomrieť za svoje ovce. Ale nebolo to tak vždy. Otec Charles Murr, blízky spolupracovník matky Pascaliny (pravej ruky Pia XII.) a autor bestsellerov, prináša mrazivý pohľad na to, ako sa v priebehu pár rokov zrútila disciplína, ktorá po stáročia držala svet v morálnej rovnováhe.
Keď sa „nepriateľ“ stal partnerom v diskusii
Otec Murr spomína na svet pred rokom 1962 ako na miesto jasných hraníc. Cirkev bola salvaguardia – ochranný štít pred komunizmom a šialenstvom moderného sveta. Potom však prišiel koncil. Podľa otca Murra nebol problémom len samotný text dokumentov, ktoré málokto čítal, ale atmosféra, ktorú vytvorili médiá (nazývali ho „koncil časopisu Time“, keďže drvivá väčšina čerpala správy odtiaľto).
Zrazu sa už o pravde nesvedčilo, o pravde sa „dialogovalo“. To, čo bolo včera hriechom, sa stalo predmetom diskusie. „Môže byť potrat v niektorých prípadoch správny?“ – otázka, ktorá by predtým znela ako „môže byť vražda v niektorých prípadoch milosrdenstvom?“, sa zrazu ocitla na stole.
Deň, keď padla disciplína: Telefonát Pavla VI.
Otec Murr vo svojom svedectve identifikuje presný historický moment, kedy sa v Cirkvi skončila éra poslušnosti. Písal sa rok 1968. Pápež Pavol VI. vydal encykliku Humanae Vitae, ktorou potvrdil zákaz umelej antikoncepcie. Reakcia progresívnych síl bola okamžitá.
Vo Washingtone DC šesť kňazov verejne protestovalo proti pápežovmu učeniu. Kardinál Boyle, vtedajší arcibiskup, konal tak, ako kázalo právo a tradícia: kňazov suspendoval. To, čo nasledovalo, však šokovalo celý katolícky svet.
„Do 48 hodín dostal kardinál Boyle osobný telefonát od pápeža Pavla VI., ktorý ho dôrazne požiadal, aby sa kňazom ospravedlnil a vrátil ich do služby,“ hovorí otec Murr.
Tento akt pápežskej neistoty vyslal do sveta jasný signál: Revolta sa vypláca. Ak sa pápež bojí vlastného učenia, prečo by sa ho mali báť kňazi a laici? Odvtedy túto Pandorinu skrinku nikto nedokázal zavrieť.
Inžinierstvo chaosu: Slobodomurár v čele Vatikánu?
Mnohí sa pýtajú, ako je možné, že k liberalizácii došlo tak bleskovo a globálne. Otec Murr ukazuje prstom na jedno meno: kardinál Sebastiano Baggio.
Baggio bol vplyvný prefekt Kongregácie pre biskupov. Práve v tom čase bolo zavedené nové pravidlo, že biskupi musia v 75 rokoch odísť do dôchodku. V Cirkvi nastal bezprecedentný „prievan“. Baggio mal v rukách menovanie stoviek nových biskupov po celom svete.
O. Murr, opierajúc sa o svoje zdroje z vatikánskeho vnútra, tvrdí, že Baggio, slobodomurár, cielene vyberal liberálnych kandidátov.
Len v Spojených štátoch bolo v krátkom čase dosadených vyše 70 „progresívnych“ biskupov. Títo muži neprišli brániť vieru predkov, ale priniesť „novú mentalitu“. Cirkev sa premenila na sústavu korporácií riadených ľuďmi, ktorí sa viac boja verejnej mienky než Boha.
Od antikoncepcie k eutanázii: Logický pád
Svedectvo otca Murra je varovaním pred „salámovou metódou“ v morálke. Keď kňazi v spovedniciach začali zo „súcitu“ schvaľovať antikoncepciu, netušili (alebo nechceli tušiť), že tým dláždia cestu k akceptácii homosexuality a eutanázie.
Sľubovali nám „dokonalé rodiny“, „šťastné ženy“ a „sebarealizáciu“. Výsledkom je vymierajúca Európa, prázdne semináre a veriaci, ktorí už netušia, v čo vlastne veria.
Čo nás čaká ďalej?
Otec Murr nehovorí len o histórii. Hovorí o kríze otcovstva a autority, ktorá nás prenasleduje dodnes. Keď sa pastieri vzdali svojej palice, aby sa mohli so vlkmi priateľsky rozprávať, ovce zostali napospas osudu.
Príbeh otca Murra je bolestivý, ale nevyhnutný pre každého, kto chce pochopiť, prečo sa loď Cirkvi dnes zmieta v takých silných búrkach. Pravda totiž nepotrebuje dialóg – pravda potrebuje svedkov, ktorí sa jej nebudú báť zastat.
zdroj: The Sign of The Cross Media