„Ak by lekár odmietol pomenovať smrteľnú chorobu zo strachu, že urazí pacienta, nazvali by sme to nedbanlivosťou, nie súcitom. Cirkev je povolaná k niečomu oveľa väčšiemu: je povolaná hovoriť pravdu s láskou, aj keď je túto pravdu ťažké počuť…
Zmenila Cirkev svoje učenie? Odpoveď musí byť nie. Cirkev nemá právomoc meniť to, čo Boh zjavil. Božia pravda sa nevyvíja spolu s verejnou mienkou. „Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ (Hebr 13,8)
Túto chvíľu robí obzvlášť alarmujúcou to, že veľká časť zmätku už nepochádza len z kultúry – teraz pochádza zvnútra samotnej Cirkvi…
Teraz je čas hlásať ho s väčšou jasnosťou a vernosťou ako kedykoľvek predtým. A predsa vidíme, ako Rím v mnohých prípadoch postupuje proti tým, ktorí sa držia posvätnej tradície, a zároveň necháva nedotknutých tých, ktorí hlásajú svetonázor, ktorý je úplne nezlučiteľný s posvätnou tradíciou Cirkvi…
Každá doba má svoj rozhodujúci boj. Ak Panna Mária varovala, že posledný boj sa bude týkať manželstva a rodiny, potom určite nie je čas na neistotu. Je to čas na odvahu…
Svet nepotrebuje Cirkev, ktorá opakuje jeho vlastné názory. Svet potrebuje Cirkev ochotnú hlásať pravdu, ktorá oslobodzuje duše.“
- emeritný biskup J. Strickland
V dnešnej dobe plnej neistoty a relativizmu čelia veriaci katolíci otázkam, ktoré hlboko zasahujú samotnú podstatu viery a morálky. Biskup Joseph Strickland sa vo svojom nedávnom videopríhovore prihovoril veriacim s nevšednou jednoznačnosťou. Varoval pred nebezpečným prispôsobovaním sa duchu tohto sveta, zreteľne poukázal na potrebu vernosti nemennému Božiemu zákonu a dal jasné svedectvo i odpoveď prečo je potrebné pomenovať hriech jasne a nezastrene.
Hriech Sodomy a pravda o Božom zámere
Biskup Strickland sa na začiatku vracia k samotným koreňom Svätého písma. Ako zdôrazňuje, Písmo jednoznačne odsudzuje pýchu, nespravodlivosť či zanedbávanie chudobných – o čom hovoria mnohí proroci. Avšak rovnako jasne ukazuje na Sodomu ako na mesto, ktoré odmietlo Boží zámer s ľudskou sexualitou a podľahlo ťažkej sexuálnej nemravnosti.
Pojem „sodomia“ pochádza priamo z príbehu v knihe Genezis. Biskup Strickland pripomína hĺbku skazy obyvateľov Sodomy. Pre túto skazenosť Boh Sodomu a susednú Gomoru zničil ohňom a sírou. Cirkev tento poučný príbeh takto chápe už 2 000 rokov.
Biskup Strickland sa preto pýta: Prečo je dnes v Cirkvi taká váhavosť hovoriť pravdu? Prečo mnohí, dokonca aj na najvyšších miestach, odmietajú nazvať tento hriech jeho pravým menom a namiesto toho ho zabaľujú do menej jednoznačných slov? Prečo sa dnešná Cirkev vyhne priamemu pomenovaniu homosexuálnych skutkov?
Nemenné učenie a úloha pastierov
Cirkev nikdy neučila, že sa Boží morálny zákon mení spolu s kultúrou. Manželstvo je od počiatku posvätným zväzkom jedného muža a jednej ženy a akákoľvek sexuálna aktivita mimo tohto zväzku odporuje Božiemu plánu.
„Toto učenie nei je naše, aby sme ho prepisovali,“ pripomína biskup Strickland.
Namiesto jasnosti však dnes vo vnútri Cirkvi vidíme narastajúci zmätok. Znie stále viac hlasov spájajúcich sa s LGBTQ agendou a pastieri, ktorí by mali učiť s jednoznačnosťou, hovoria s neistotou. Veriaci majú právo počuť Evanjelium v jeho plnosti – nie Evanjelium preformované podľa preferencií modernej kultúry.
Pomenovať chorobu je prejavom lásky, nie nenávisti
Pomenovanie hriechu nie je prejavom odsudzovania konkrétnej skupiny ľudí. Každý človek musí stáť pod krížom a uznať svoje vlastné zlyhania – či už ide o pýchu, lakomstvo, smilstvo, cudzoložstvo, pornografiu, antikoncepciu alebo homosexuálne skutky. Každý ťažký hriech nás oddeľuje od Boha, ak v ňom vedome a dobrovoľne zotrvávame bez pokánia.
Cirkev nenazýva tieto skutky hriechom preto, že by hriešnikov nenávidela, ale preto, že miluje ich duše.
Biskup uvádza výstižnú analógiu: Ak by lekár odmietol pomenovať smrteľnú chorobu pacienta zo strachu, že sa ho dotkne alebo ho urazí, nenazvali by sme to súcitom, ale zanedbaním povinnosti. Cirkev je povolaná hovoriť pravdu v láske, aj keď je táto pravda náročná na počúvanie.
Zmätok prichádzajúci zvnútra Cirkvi
To, čo robí dnešnú dobu mimoriadne alarmujúcou, je fakt, že zmätok už neprichádza len z vonkajšieho sveta, ale priamo z vnútra Cirkvi. Namiesto jasného hlásania večného učenia o manželstve a morálke sme svedkami krokov, ktoré vyvolávajú pochybnosti.
Medzi ne patria:
- Dokumenty umožňujúce požehnania pre páry v neusporiadaných situáciách, vrátane párov rovnakého pohlavia.
- Omše a služby spájané s „LGBTQ-identifikujúcimi sa“ ľuďmi, ktoré namiesto jasnosti prinášajú neistotu.
- Výzvy k novým pastoračným prístupom, ktoré stierajú hranicu medzi prijatím človeka a schvaľovaním konania, ktoré odporuje Božiemu zámeru.
Mnohí katolíci sa preto s bolesťou pýtajú: Zmenila Cirkev svoje učenie? Odpoveď musí byť jednoznačné NIE.
Cirkev nemá právomoc meniť to, čo zjavil sám Boh. Božská pravda sa nevyvíja podľa verejnej mienky. „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a naveky.“ (Heb 13, 8). Keď ide o spásu duší, nejasnosť a nejednoznačnosť nie sú prejavom lásky.
Tlak na tradíciu vs. tolerancia bludov
Biskup Strickland poukazuje na zarážajúci paradox dnešných dní. V čase, keď voči základným morálnym otázkam vládne v hierarchii relatívnosť a zmätok, veriaci katolíci viazaní na tradičnú liturgiu, pobožnosti a nemenné učenie čelia narastajúcim obmedzeniam – najmä pokiaľ ide o tradičnú latinskú svätú omšu.
Tí, ktorí si chcú jednoducho zachovať to, čo generácie katolíkov pred nimi verili a praktizovali, sú často vnímaní podozrievavo. Mnohí sa pýtajú, prečo sa vynakladá toľko energie na obmedzovanie tradičných prejavov viery, zatiaľ čo základné morálne bludy zostávajú bez nápravy.
Posolstvo z Quito: Varovanie aj nádej
Biskup vo svojom príhovore spomína svoju nedávnu návštevu v Quito v Ekvádore, mieste zjavení Matky Božej (Nuestra Señora del Buen Suceso).
Panna Mária už pred stáročiami varovala matku Marianu pred obdobím, ktoré začína práve v našich časoch:
- Viera ochladne a zmätok prenikne do Cirkvi.
- Nečistota sa stane rampantnou a rozšírenou.
- Mnohé duše budú v nebezpečenstve, pretože blud sa rozšíri a odvaha bude vzácnosťou.
Zároveň však jej posolstvo prináša veľkú nádej. Prisľúbila, že keď bude temnota najhustejšia, príde obnova. Tá však nepríde opustením viery, ale návratom k nej s väčšou horlivosťou, čistotou a dôverou v Božiu milosť.
Čas na odvahu, nie na kompromisy
Žiadna veľká obnova v histórii Cirkvi nenastala tým, že by sa Cirkev prispôsobila svetu. Obnova vždy vychádzala z návratu ku Kristovi, k svätosti a k plnosti viery odovzdanej apoštolmi.
Ak prežívame rozhodujúci boj o manželstvo a rodinu, teraz nie je čas na zjemňovanie Evanjelia. Je čas hlásať ho s ešte väčšou jasnosťou a vernosťou. Svet nepotrebuje Cirkev, ktorá len opakuje jeho vlastné názory. Svet zúfalo potrebuje Cirkev, ktorá odvážne hlása pravdu, čo oslobodzuje duše, a pastierov, ktorí milujú svoj ľud natoľko, že mu povedia pravdu – aj vtedy, keď je nepopulárna a vyžaduje pokánie a obrat srdca.
zdroj: Príhovor biskupa Stricklanda si môžete vypočuť v anglickom orgináli tu: https://www.lifesitenews.com/episodes/sodom-the-synod-why-the-church-must-speak-clearly-about-sin-bishop-strickland/?utm_source=most_recent