Prečo ekumenické „potľapkávanie po pleci“ škodí dušiam?
Bývalý anglikánsky kňaz, konvertita na katolicizmus a dnes už celosvetovo známy autor Dr. Taylor Marshall vo svojom nedávnom zamyslení otvára tému, ktorá v súčasnom období vzbudzuje vášne: stretnutia pápeža a vatikánskych predstaviteľov s nekatolíckymi lídrami. Na vlastnom príklade ukazuje, prečo prílišná „dobrota“ a zhovievavosť môžu byť pre hľadajúcich veriacich skôr prekážkou než pomocou.
Vatikán nedávno hostil novovymenovanú anglikánsku „arcibiskupku“ Canterbury. Pre mnohých ide o gesto priateľstva a dialógu, no pre Dr. Taylora Marshalla, ktorý sám prešiel cestou od anglikánskeho kňazstva ku katolíckemu laicizmu, je tento obraz hlboko znepokojivý. Nejde o politiku, ale o spásu duší.
Pasca falošnej identity
Marshall spomína na svoje časy v anglikánskej komunite. Ako anglikánsky kňaz si bol vedomý buly pápeža Leva XIII. *Apostolicae Curae* z roku 1896, ktorá vyhlásila anglikánske svätenia za neplatné. Napriek tomu sa v kontakte s katolíckymi kňazmi a biskupmi často stretával s oslovením „otec Marshall“ a uisteniami o modlitbách za jeho „kňazskú službu“.„Vtedy sme to s ostatnými anglikánskymi kňazmi brali ako nenápadné potvrdenie, že sme v skutočnosti legitímni,“ vysvetľuje Marshall. Gestá uznania neplatných kňazských svätení totiž len ďalej utvrdzovali blúdiacich v ich omyle.
„Oficiálne na papieri sme síce kňazmi neboli, ale v reálnom živote nám katolíci dávali svoje kostoly, oltáre a tituly. To v nás vyvolávalo pocit, že sme vlastne v poriadku tam, kde sme.“
Tento prístup však Marshall spätne hodnotí ako nesmierne škodlivý. Slová uznania, hoci myslené v dobrom a z lásky, pôsobili ako „falošný kyslík“, ktorý ho udržiaval mimo plného spoločenstva s Kristovou Cirkvou.
Sila pravdy, ktorá bolí
Zlom v Marshallovom živote nastal v Ríme, keď stretol vtedajšieho monsignora (dnes biskupa) Conleyho. Na rozdiel od iných, Conley nehral „ekumenické hry“. Namiesto zdvorilostných fráz začal Marshallovi klásť náročné otázky: *Čítali ste sv. Johna Henryho Newmana? Ste si vedomý neplatnosti vašich svätení?*„Hoci som bol spočiatku urazený, okamžite som ho rešpektoval,“ spomína Marshall. „Rešpektoval som, že skutočne veril, že katolícka Cirkev je jediná pravá a že jediný spôsob, ako môžem rásť v Kristovi, je stať sa katolíkom. Mal pravdu.“
Práve táto priamosť a odvaha pomenovať veci pravým menom boli kľúčom k Marshallovej konverzii. Ak by ho všetci len utvrdzovali v jeho vtedajšom stave, možno by dodnes zostal v blude, ukrátený o skutočné sviatosti – pravú eucharistiu, platnú spoveď a birmovanie.
Symboly a optika
Marshall upozorňuje, že v dnešnej digitálnej dobe majú gestá obrovskú váhu. Fotografia „arcibiskupky“ udeľujúcej požehnanie pri hrobe sv. Petra v prítomnosti katolíckeho biskupa vysiela nebezpečný signál ambiguity. „Vytvára to situáciu, ktorú treba zložito vysvetľovať. Deti sa pýtajú: ‚Je to žena-biskup s pápežom?‘“ hovorí Marshall. Takáto vizuálna nejasnosť podľa neho potvrdzuje ilúziu v mysliach nekatolíkov, že sú vlastne súčasťou niečoho, čím nie sú.
Marshall to prirovnáva k potvrdzovaniu alkoholika v tom, že nemá problém – je to milé, ale v konečnom dôsledku to dotyčnému bráni v uzdravení.
Výzva k maximalizmu viery
Marshall vyzýva k tomu, aby sme neboli pesimistami, ktorí neveria v silu sviatostí premeniť hriešnika. Pravý dialóg by podľa neho nemal pozostávať z objatí pred kamerami, ale z hlbokej teologickej diskusie o pravde.„Musíme byť svetlom sveta a soľou zeme. Soľ prináša chuť, ale niekedy aj štípe,“ uzatvára Marshall. Poslaním Cirkvi nie je len byť „milou“, ale volať duše k obráteniu, k plnosti pravdy, ktorú možno nájsť len v jednote s nástupcom svätého Petra.
Spracované podľa videoblogu Dr. Taylora Marshalla: „Dear Pope Leo, When I was an Anglican Priest“.