List biskupa Gabriela Bernarda Barbu z argentínskej diecézy San Luis adresovaný kandidátom na mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania vyvoláva vážne znepokojenie a stavia sa do priameho rozporu s univerzálnou cirkevnou normou i s odkazom svätého Jána Pavla II. Biskup Barba stanovil spornú podmienku: ašpiranti na túto službu musia prijímať Eucharistiu výhradne na ruku, aby tak „kázali príkladom“. Táto požiadavka je neobhájiteľná, pretože mení osobnú voľbu na povinnosť a potláča základné práva veriacich.
Redemptionis Sacramentum je jasné
Vatikánska inštrukcia Redemptionis Sacramentum z roku 2004, vydaná za pontifikátu Jána Pavla II., je v článku 91. jednoznačná: „Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.“ Znamená to, že kňazi nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú a právo im to nezakazuje, čo zahŕňa aj právo prijímať na jazyk, ktoré je v univerzálnom práve Cirkvi považované za normatívny spôsob, pričom prijímanie na ruku je prax povolená na základe indultu.
Ján Pavol II., ktorého slová o Eucharistii (napríklad v encyklike Ecclesia de Eucharistia) sú pre Cirkev smerodajné, tiež opakovane zdôrazňoval, že ide o niečo tak vznešené, že „vo veci Eucharistie nemožno preháňať“, teda nie je prehnaný nijaký prejav ani vonkajšej úcty či starostlivosti v zaobchádzaní s ňou. Biskup Barba však svojím krokom robí opak: trvá na jednom spôsobe prijímania, a to dokonca pod hrozbou odopretia služby v Cirkvi.
Od príkladu k zákazu
Biskup Barba síce v liste uvádza, že ide o „pedagógov tohto spôsobu prijímania“, no jeho inštrukcia de facto ruší slobodu, ktorú Všeobecná smernica Rímskeho misála garantuje pre každého veriaceho. Akékoľvek cirkevné nariadenie, ktoré núti veriaceho k jedinému spôsobu prijímania, a to dokonca podmienkou na výkon cirkevnej služby, je porušením práva a prejavom svojvôle.
Historický kontext diecézy San Luis pritom túto kontroverziu ešte zvýrazňuje. Diecéza bola dlhé roky v Argentíne výnimkou, ktorá si pod vedením Mons. Juana Rodolfa Laiseho (autora knihy o prijímaní na ruku) udržala tradíciu prijímania na jazyk a na kolenách. Súčasné rozhodnutie biskupa Barbu predstavuje úplný obrat – nie len že sa prax prijímania na ruku povoľuje (čo je v iných diecézach bežné), ale sa dokonca vnucuje ako povinná pre tých, ktorí slúžia pri oltári.
Viac uniformity, menej slobody
Rozhodnutie biskupa je symptómom väčšieho problému: prechodu od obhajoby slobody veriacich zostať verní tradícii k presadzovaniu prísnej uniformity. Eucharistia, najsvätejšia zo sviatostí, ktorá má zjednocovať, sa tak stáva nástrojom na selekciu a potláčanie rozmanitosti, ktorú garantuje samotný Rím.
Postoj, ktorý zakazuje úctivé prijímanie na jazyk alebo na kolenách – aspoň formou podmienky pre službu –, je nielen neliturgický, ale aj pastoračne necitlivý. Ak Cirkev pripomína, že spôsob prijímania je pre každého veriaceho slobodný, biskupovo nariadenie túto slobodu obmedzuje pre tých, ktorí chcú slúžiť Bohu. Táto snaha o uniformitu za cenu straty slobody a úcty k platným normám vrhá tieň na autoritu biskupa a požaduje okamžitú nápravu, aby bolo rešpektované právo veriacich a duch Redemptionis Sacramentum.
Konanie biskupa Barbu, ktoré núti služobníkov k jedinému spôsobu prijímania, nadobúda ešte zreteľnejší rozmer, keď sa pozrieme na historický kontext prijímania na ruku. Táto prax nebola nikdy zavedená ako prejav väčšej zbožnosti alebo úcty. Naopak, jej povolenie sa datuje do doby, keď pápež Pavol VI. udelil v 60. rokoch 20. storočia príslušný indult (povolenie) neposlušnému kléru v Belgicku a Holandsku, ktorý s touto praxou už svojvoľne začal a hrozilo, že by sa inak odtrhol od Ríma. Išlo teda o legalizovanú neposlušnosť, ktorá bola podmienená prísnymi opatreniami na ochranu Eucharistie. Dnes sme, žiaľ, svedkami toho, ako sa tieto podmienky vo veľkej miere ignorujú, čo otvára dvere rôznym zneucteniam. Množstvo kňazov, ako i biskup Athanasius Schneider, ktorý túto prax otvorene nazval „Priamou Ranou do Srdca Cirkvi“, poukazuje na aj nebezpečenstvo straty drobných úlomkov. Tie sa pri prijímaní na lepkavý jazyk zachytia, no pri manipulácii s rukou ľahko spadnú na zem a môžu byť pošliapané. Zlým zaobchádzaním sa postupne stráca v mysliach veriach i vedomie, že nejde o symbol, ale o živého Pána. Napriek tomu, že inštrukcia Redemptionis Sacramentum v článku 92. umožňuje kňazom odmietnuť podanie na ruku, ak hrozí nebezpečenstvo zneuctenia, mnohí volia ľahšiu cestu falošnej poslušnosti voči biskupovi. Je alarmujúce, keď aj predtým obozretní biskupi, ktorí varovali pred sekularizáciou viery spojenou s prijímaním na ruku, dnes túto prax obhajujú, čím prehlbujú rozpor a ignorujú volanie po návrate k najväčšej úcte, akú potvrdil aj pápež Benedikt XVI., ktorý po prečítaní knihy biskupa Schneidera Dominus est (To je Pán), začal od r.2008 opäť rozdávať sväté prijímanie výlučne na jazyk. Tieto skutočnosti potvrdzujú, že takáto „poslušnosť“ sa stáva nástrojom na oslabenie eucharistickej viery. Je známe, že počas exorcizmov vyšlo najavo, keď to vykričali démoni, ako veľmi diabli prijímanie na ruku schvaľujú a páči sa im, a že na tento konkrétny spôsob naviedli biskupov, ktorí tak usmerňujú cez poslušnosť im podriadených kňazov. Je rovnako známe z dokumentu Alta Vendita, aký spôsob, ktorí si slobodomurári zvolili na vnášanie rozkolu do Cirkvi. Výrok, že ak sa im podarí ovládnuť akúsi časť predstavených, ktorí ich myšlienky a predstavy prijmú a cez vymáhanie si slepej poslušnosti budú odvádzať svojich podriadených od svätosti, sa zdá byť realizovaný a pretavený na realitu v mnohých aspektoch priamo pred našimi očami. Dôležité bude však vytrvať verní až do konca, poznať celú pravú náuku a nenechať sa zviesť. Varovné slová Panny Márie, ktoré máme z cirkevne uznaných zjavení akým je napríkald Akita o tom, že „biskup bude proti biskupovi“ sa žiaľ už napĺňajú pred našimi očami.
zdroj: InfoVaticana, Redemtionis Sacramentum