Vatikán opäť raz dýcha novotou. A kým bežný veriaci v kostole stále verí, že manželstvo je zväzok jedného muža a jednej ženy, na vatikánskych chodníkoch sa už pilne pracuje na transformácii tohto „zastaraného stereotypu“. Tentoraz dostal slovo indický kardinál Filipe Neri Ferrão – človek, ktorý je presvedčený, že presne vie, čo od nás Duch Svätý v 21. storočí žiada.
Pri príležitosti 10. výročia exhortácie Amoris Laetitia sa v Sále Pavla VI. zišli progresívne špičky, aby spoločne zhodnotili, kam sa pastorácia rodín posunula. A kardinál Ferrão, arcibiskup z Goa a prezident Konferencie biskupov Ázie, nezaváhal ani na sekundu. Vo svojom úvodnom prejave jasne naznačil, že Tradičná náuka je fajn, ale žijeme predsa v meste a v modernej dobe.
Preč s „ideálnou rodinou“, privítajme neusporiadanosť
Podľa kardinála Ferrãa by sa Cirkev mala konečne vzdať trvania na nemenných morálnych normách a namiesto toho sa prispôsobiť „novým formám partnerstva, nemanželskému spolužitiu“ a meniacim sa predstavám o rodine.
Zvykli sme si myslieť, že poslaním Cirkvi je ukazovať cieľ a viesť ľudí k svätosti. Kardinál veriacich však rýchlo z ich zastaralých predstáv vyvádza s vysvetleniami, že biskupi predsa nemôžu „stáť obďaleč a ukazovať na cieľ“ s nejakými hotovými odpoveďami. Namiesto toho nám ponúkol víziu rodiny ako „pestrej mozaiky rôznych realít“. Tradičná rodina už totiž podľa neho nie je vzorom, ale len jedným zo „stereotypov“. Ak teda žijete v akomkoľvek neregulárnom zväzku – podľa jeho nového vnímania nie ste v hriechu či duchovnej neistote, ale ste priamo „partnermi v poslaní“ a dokonca aktívnym miestečkom Božej zjavenia (locus revelationis).
Teológovia, ktorí doteraz žili v tom, že prameňom Zjavenia je Sväté písmo a Tradícia interpretovaná Učiteľským úradom, si zrejme podľa progresívneho hierarchu musia prepísať poznámky. Zjavenie sa dnes zjavne odohráva všade tam, kde sa niečo mení – bez ohľadu na to, čo o tom hovorí Katechizmus.
Flirtovanie pri studni a sošky v chráme
Súčasný summit o rodine bol od začiatku nastavený tak, aby na ňom rezonovali najmä hlasy prinášajúce „pastoračnú flexibilitu“. Hneď v prvý deň nasadila vysokú latku dominikánska sestra Helen Alfordová, keď vo svojej meditácii neváhala opísať rozhovor Ježiša so Samaritánkou pri studni ako počiatočné „flirtovanie“. Ak je toto nová exegéza, potom je teológia kardinála Ferrãa vlastne len prirodzeným pokračovaním.
Treba však uznať, že indický kardinál má s „inovatívnym“ prístupom k viere bohaté skúsenosti. Katolíci si ešte živá pamätajú rok 2021, keď vo svojej diecéze posielal kňazov, aby počas pohanského sviatku vzdávali úctu soškám slonieho bôžika Ganišu. Keď pobúrení veriaci spísali petíciu proti náboženskému relativizmu, ktorý kladie Živého Krista na úroveň hlinenej figúrky, kardinál ich schladil slovami, že protimodloslužobná kritika predsa zraňuje citovú sféru nekrešťanských tradícií.
Kam kráčaš, Cirkev?
Výsledok? Miesto pokarhania prišlo v roku 2022 kardinálske purpurové rúcho a vymenovanie do výboru pre synodu. Systematické spochybňovanie základov morálnej teológie a eucharistickej disciplíny sa tak dnes už nepovažuje za problém, ale za odporúčanú kvalifikáciu pre určovanie budúceho smerovania Cirkvi.
Robiť z Cirkvi inštitúciu, ktorá namiesto hlásania Pravdy len chápavo prikyvuje každému trendu a neusporiadanému zväzku, síce možno potlesk moderného sveta prinesie. Otázkou však zostáva, čo potom veriacim vlastne ponúka. Ak je už všetko rovnako hodnotné a každá životná situácia je „miestom Zjavenia“, načo nám ešte zostala náuka o sviatostiach?
Možno nám to kardinál Ferrão vysvetlí na najbližšom synodálnom stretnutí – ak dovtedy nenájde ďalšie „miesto Zjavenia“ v nejakom novom predmestskom koncepte rodiny.
zdroj: LSN