Kard. Müller: „Pápež, biskupi alebo kňazi chcú byť milovaní masmédiami, ľuďmi, ale vždy je tu nebezpečenstvo – ak klamete, ľudia vás viac akceptujú, ako keď hovoríte pravdu“
Už mnoho ľudí sa ma, dokonca aj počas natáčania rozhovorov, keď cestujeme s kamerou, pýtalo, na čo je nám cirkev a či ju vôbec potrebujeme.
Čoraz viac hierarchov chápe, že verejnosť dospela k záveru, že cirkev by mohla vlastne byť „sociálnou“ agentúrou a že je vlastne nielen zbytočné, ale že to škodí veci, keď sa zaoberá „rigídnymi“ dogmami.
Sám František dokonca odporúčal v príhovore mladým kňazom, aby namiesto študovania doktrín si išli radšej zahrať futbal so svojimi farníkmi. Médiá veľmi ospevovali pápeža za to, že sa priblížil LGBT komunite, keď umožnil svojim podpisom na dokumente Fiducia Supplicans možnosť požehnávania „párov v iregulárnych situáciách a párov rovnakého pohlavia“ (presná citácia, tak to stojí v pôvodnom dokumente).
Tiež vo Vatikáne umožňuje čoraz väčší priestor ženám v predtým nimi nikdy neobsadzovaných pozíciách , podporoval nedávny synodálny proces, kde sa aplikovali princípy väčšej „demokratickosti“ a o otázke ženského diakonátu sa už v Cirkvi vďaka záverečnému dokumentu synody nevyjadruje tak odmietavo, ako to urobil Ján Pavol II, ktorý ju považoval za uzavretú. Dnes je táto otázka opäť otvorená.
A prečo by to malo byť zlé?
Kardinál Gerhard Müller dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo, aj keď tieto a ďalšie zmeny človek vníma ako ľudský, blahodárny, a pokrokový posun, je dnešné všeobecné ponímanie úlohy Cirkvi nielen že mylné ale on vysvetlil, v čom je škodlivé.
Povzbudzujeme všetkých čitateľov navštíviť stránky lifesitenews.com a prečítať si znenie celého rozhovoru s Michaelom Haynesom, tu prinášame zopár tém, ktoré považujeme za veľmi hodné šírenia, keďže v krátkosti vysvetľujú to, o čom si toľko ľudí kladie otázky.
Predošlá hlava Dikastéria pre náuku viery za pontifikátu pápeža Benedikta XVI. v tomto priamom otvorenom rozhovore s redaktorom LifeSiteNews (aj) o kríze v Cirkvi zdôraznila, že cirkevná doktrína sa vníma oddelene od „pastoračných“ praktík:
„V Cirkvi je chyba, keď nesprávne chápu doktrínu Cirkvi ako teologickú teóriu.
Ale doktrína Cirkvi nie je nič iné ako vyznanie viery a viera zakorenená v Slove Božom ako reprezentácia Slova Božieho a Boh je náš jediný Spasiteľ.
Problém je v tom, že máme určitý rozpor v učení Cirkvi: doktrína na jednej strane a takzvané pastoračné úsilie a výzvy na druhej .
Ale nemôžeme rozdeliť Ježiša na dobrého učiteľa evanjelia a Ježiša Krista ako pastiera…“
Mnohí ľudia sa domnievajú, źe pápež môže meniť katolícke učenie.
Prečo je to omyl?
Pretože „rozhodnutia ekumenického koncilu, magistéria a pápeža sú závislé od zjavenia a nemôžu zmeniť Zjavenie,“ zhodnotil kardinál výstižne.
A išiel ešte oveľa ďalej, keď vystihol, prečo niektorí hierarchovia jednoducho klamú:
„Pápež, biskupi alebo kňazi chcú byť milovaní masmédiami, ľuďmi, ale vždy je tu nebezpečenstvo – ak klamete, ľudia vás viac akceptujú, ako keď hovoríte pravdu.“
Pravda je uzdravujúca, ale vyžaduje si námahu zmeniť svoj život. Muž, ktorý trpí alkoholizmom: ak mu prinesiete viac fliaš vína a piva, budete viac jeho priateľom, ako keď ho budete napomínať. Tak je to najmä v našom sexualizovanom svete, ak hovoríte, že sexualita je legitímna len v legitímnom manželstve a všetky ostatné formy sexuálnych radovánok mimo manželstva sú hriešne, budete mať veľa nepriateľov.“
O mylnom videní úlohy Cirkvi očami súčasných ľudí hovorí:
„Sme v antikresťanskom svete. Nesmieme vytvárať falošné definície, aby sme potešili nekresťanov, predstierať, že sme sekulárnou organizáciou konajúcou dobro sociálnym spôsobom, a nesmieme ospravedlňovať Cirkev v očiach neveriacich.
Cirkev nie je len organizácia s náboženským, duchovným a morálnym plánom urobiť svet lepším. Ale Cirkev je ustanovená samotným Ježišom Kristom ako Jeho telo, ako chrám Ducha Svätého, nielen preto, aby bol svet lepší, ale aby bol navždy dokonalý, aby sme prišli k cieľu našej existencie. “
Ešte raz zdôraznil, že „Cirkev nie je len pozemskou organizáciou spravujúcou náboženské cítenie členov, ale sme skutočne údmi Tela Ježiša Krista a naše náboženstvo, prirodzené náboženstvo a zbožnosť má nadprirodzený rozmer, ktorým je milosť posväcujúca, ktorá je milosťou ospravedlňujúcou, ktorá je nám daná a pozdvihuje našu ľudskú prirozenosť.“
Vďaka Kristom získanej spáse skrz umučenie a zmŕtvýchvstanie a skrze sviatosti, ktoré Cirkev ponúka, majú veriaci možnosť sprevádzane putovať po ceste spásy. Spolupráca je v zmysle Evanjelia úplne nevyhnutná.
A pred prispôsobovaním Cirkevnej náuky svetským chúťkam a postojom varuje takto:
„Cirkev nie je na svete, aby ospravedlňovala hriech alebo život ďaleko od Ježiša Krista“.
Tento otvorený kritik záverov synody i postojov pápeža Františka stručne, logicky a jasne vyvrátil všetky najnovšie modernistické svetské chápania a postoje verejnosti k otázke celibátu, k otázke prístupu žien k diakonskej službe, emancipácie a nepochopeniu, čo je sviatosť posvätného stavu.
Kardinál to poňal odvážne: „treba hovoriť každému pravdu a za to musíme niekedy aj trpieť ako apoštoli. Svätý Pavol tak často hovorí o tejto situácii – nie preto, aby ulahodil ušiam ľudí a povedal len to, čo chcú počuť, ale aby sme každému povedali pravdu, pretože len pravda nás oslobodzuje.“
V záverečnom dokumente Synody o synodalite sa nachádza tvrdenie, že prístup žien k diakonskej službe – zostáva otvorený -, čo je niečo, čo je v rozpore s katolíckym učením.
O tomto vyhlásení kardinál Müller v podstate povedal, že „je nesprávne“, pretože „my biskupi sme iba učiteľmi v mene Ježiša Krista, ale nie vlastnou tvorbou myšlienok a teórií“.
Slovami kardinála:
„V tomto dokumente sa hovorí, že otázka ženského diakonátu je otvorená – ale otvorená nie je.
Je to nesprávne a nie je to dogmatické, nejedná sa ani o vyhlásenie o autentického alebo neomylného vyhlásenia učiteľského úradu, aj keď pápež text vo všeobecnosti prijal, ale neprijal ho ako dogmu.
Bol som prítomný na (synode) a všetky tieto diskusie pochádzajú od istého „krídla“ s nesprávnym prístupom. Ich túžbou nebolo slúžiť Božiemu ľudu ako kňazi alebo diakoni, ale ich najhlbšou túžbou bolo mať moc nad ostatnými a mať vyššiu prestíž v spoločnosti.
Bol to len sociologický, psychologický prístup a nie založený na pochopení toho, čo je sviatosť posvätného stavu.“
Obhájkyne diakoniek sú zo skúsenosti kardinála na synode – motivované túžbou mať moc nad a mať vyššiu prestíž v spoločnej spoločnosti – avšak, táto túžba je zlá aj z iného dôvodu. Je nepochopením toho, prečo si Kristus vybral apoštolov – mužov a nie ženy:
„Mužské kňazstvo je na to, aby sprítomňovalo Ježiša Krista Pána, ktorý trpel za nás v Cirkvi, ktorý prišiel slúžiť, aby sa nedal obsluhovať.
Existuje hlboké nepochopenie sviatostného kňazstva, ktoré majú (tí, čo zastávajú diakonát žien). Myslia si, že nejde o nič iné ako o vysokú pozíciu. Myslia si, že teraz prichádza do Cirkvi emancipácia! Myslia si, že teraz máme my ako ženy rovnakú možnosť dostať sa na vysoké pozície v Cirkvi, ale toto je zásadné nepochopenie toho, čo je biskupstvo.
Žiť ako kňazi a rehoľníci v celibáte – to nie je odmietnutie byť mužom a ženou, ale je to možnosť stať sa duchovným spôsobom otcami a matkami, stať sa duchovnými otcami ako kňazmi veriacich a sprevádzať ich ako dobrý otec v mene Boha Otca a Ježiša Krista.
Najlepší farár je farár, ktorý má základ v dogmatike…
A preto potrebujeme reformu v Cirkvi: nie od štruktúr, ale skôr reformu alebo obnovu nášho teologického myslenia, chápania toho, čo je Cirkev.“
zdroj: lifesitenews.com