Metropolitný arcibiskup Utrechtu, kardinál Willem Jacobus Eijk z Holandska, bude v nedeľu 15. marca o 12:30 slúžiť slávnostnú pontifikálnu sv. omšu v tradičnej forme rímskeho obradu. Bohoslužba sa uskutoční v kostole Panny Márie Nepoškvrneného počatia v meste Oss, ktorý je domovom pravidelnej komunity veriacich spätých so staršou liturgiou.
Pohľad upretý na Krista
Kardinál Eijk, známy svojím jasným postojom k učeniu Cirkvi, už v minulosti vzbudil pozornosť svojou liturgickou praxou, najmä slávením ad orientem (smerom k východu). Na kritiku, že sa tým obracia k ľuďom chrbtom, odpovedá s hlbokou teologickou vnímavosťou:
„Neslávim omšu chrbtom k ľuďom; hovorím to tak, že otáčam svoju tvár ku Kristovi… spolu s ľuďmi sme skutočne obrátení ku Kristovi.“
Pre 72-ročného kardinála je Eucharistia stredobodom kresťanskej existencie. Vo svojich reflexiách opakovane zdôrazňuje, že ide o „zdroj a vrchol“, ktorý nás spája s nekonečnou Božou láskou. Podľa jeho slov, ak si katolík skutočne uvedomí, že v hostii je prítomný sám Kristus, „nemôže si pomôcť a musí Ho uctievať“.
Kardinál a lekár v jednej osobe
Životná cesta Willema Eijka je fascinujúca. Narodil sa v roku 1953 a pred vstupom do seminára vyštudoval medicínu na Amsterdamskej univerzite. Po kňazskej vysviacke v roku 1985 si doplnil vzdelanie doktorátmi z medicíny a filozofie, pričom sa špecializoval na morálnu teológiu a bioetiku.
Od roku 2007 stojí na čele utrechtskej arcidiecézy a v roku 2012 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za kardinála. V Európe je vnímaný ako jeden z najortodoxnejších prelátov, ktorý neúnavne bráni posvätnosť života, inštitúciu manželstva a kňazský celibát.
Odpoveď na duchovný hlad
Kardinál Eijk otvorene hovorí o kríze viery v Holandsku, kde návštevnosť kostolov klesla z 90 % v 50. rokoch na súčasných približne 5 %. Holandsko, ktoré bolo po Druhom vatikánskom koncile dejiskom mnohých kontroverzných liturgických a doktrinálnych experimentov, dnes prechádza obdobím hľadania koreňov. Navyše, prax prijímania na ruku udomácnená v novej omši ešte viac postupom času oslabila vieru veriacich v reálnu prítomnosť Ježiša v Eucharistii.
Historický kontext
Boli to práve holandskí biskupi, ktorým ako prvým pápež Pavol VI. dovolil v ich krajine prijímanie na ruku z obavy pred ich odtrhnutím sa od Ríma. Prímanie naruku, bola teda oficiálne schválená neposlušnosť, keďže v 60. rokoch 20. storočia (po Druhom vatikánskom koncile) sa v Holandsku začala táto prax šíriť bez oficiálneho povolenia Svätého stolca. Holandsko bolo v tom čase centrom silných reformných prúdov v cirkvi.
Oficiálne potvrdenie
Pápež Pavol VI. pôvodne nebol nadšencom tejto zmeny. V roku 1969 vydal inštrukciu Memoriale Domini, v ktorej potvrdil, že tradičný spôsob prijímania do úst by sa mal zachovať. Avšak kvôli situácii v krajinách ako Holandsko, Nemecko či Francúzsko, kde sa už na ruku prijímalo bežne, urobil ústupok:
- Povolenie (Indult): Dokument umožnil biskupským konferenciám požiadať o výnimku, ak už sa táto prax v krajine hlboko zakorenila.
- Holandsko: Holandskí biskupi túto možnosť využili a Svätý stolec im ju oficiálne schválil krátko po vydaní inštrukcie v roku 1969.
Zaujímavosť
Hoci je s touto zmenou spojený Pavol VI., neskorší pápeži (Ján Pavol II. či Benedikt XVI.) osobne preferovali tradičný spôsob prijímania, do úst, no nariadenia svojho predchodcu ponechali v platnosti ako legitímnu možnosť pre veriacich.
Rozhodnutie kardinála slúžiť túto omšu v „Grote Kerk“ v Osse je vnímané ako jasný signál, že v čase sekularizácie je návrat k eucharistickej úcte a liturgickej disciplíne cestou k obnove Cirkvi.
zdroj: The Catholic Herald, Info Vaticana