Tento článok syntetizuje otvorený list holandského pomocného biskupa R. Mutsaertsa (diecéza ’s-Hertogenbosch) adresovaný pápežovi pri príležitosti hodnotenia plodov Synody o synodalite.

Kľúčové východisko: Viera sa prijíma, nevymýšľa

Viera nevzniká tým, že Cirkev najprv zhodnotí, čomu ľudia veria, a potom zo všetkých týchto skúseností vytvorí spoločné presvedčenie. Biskup zdôrazňuje, že viera sa prijíma, pričom apoštol Pavol na tento účel dôsledne používa pojmy ako prijaté, odovzdané a zachované. Cirkev nevlastní Zjavenie preto, že ho vymyslela, ale preto, že ho prijala.

Z toho vyplýva, že kresťanstvo svojou podstatou nemôže byť demokratické. Nie preto, že by demokracia ako forma vlády bola zlá, ale preto, že pravda nevzniká rozhodnutím väčšiny.

Autor ďalej uvádza, že ak by zajtra 90 percent katolíkov už neverilo v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii, Kristus by nebol o nič menej skutočne prítomný. Rovnako tak platí, že ak 80 percent veriacich odmietne konkrétnu morálnu doktrínu, táto doktrína sa tým automaticky nestane nepravdivou, pretože pravda nevzniká konsenzom.

Toto predstavuje prvý a najzásadnejší bod napätia okolo celého synodálneho projektu.

1. Otázka na plody: Čo to všetko reálne prinieslo?

Biskup Mutsaerts vo svojom liste pripomína, že po rokoch synodálnych porád, dotazníkov, stretnutí a stôh dokumentov je čas položiť si nepríjemné otázky. Podstatou totiž nie je:

• Koľko stretnutí sa zorganizovalo?
• Koľko správ sa napísalo?
• Koľko ľudí sa zapojilo do diskusií?

Biskup sa pýta na kľúčové otázky týkajúce sa spásy duší (Salus animarum suprema lex):

1. Stala sa viera silnejšou?
2. Ujasnila sa morálna náuka Cirkvi, alebo vzrástol zmätok?
3. Obrátilo sa viac ľudí k Bohu a vzrástla návštevnosť nedeľných svätých omší?
4. Bol Kristus jasnejšie a odvážnejšie hlásaný?
5. Pribudlo viac kňazských a rehoľných povolaní?
6. Prehĺbila sa katolícka identita veriacich?
7. Stala sa katechéza účinnejšou a obnovila sa hlboká úcta k Eucharistii?

Pri pohľade na realitu Cirkvi na Západe — prázdne kostoly, úpadok spovede, miznúce kňazské povolania — nemožno synodálny proces považovať za úspech. Prebiehajúca administratívna mašinéria s plánovanými stretnutiami až do roku 2028 hrozí tým, že sa zo synody stane trvalá forma byrokratického riadenia Cirkvi.

2. Synoda o synodalite alebo Parkinsonovo pravidlo v Cirkvi

liste sa poukazuje na to, že tradične sa synody zvolávali k konkrétnym témam: evanjelizácia, rodina, kňazstvo, Eucharistia či čelenie bludom a krízam. Pri „Synode o synodalite“ sa však samotný proces stal predmetom. Je to podobné ako nekonečné pracovné stretnutie, ktorého hlavnou témou je diskutovať o tom, ako by sa v budúcnosti mali robiť stretnutia.

Inštitúcie, ktoré strácajú svoj pôvodný cieľ, začínajú podliehať byrokratizácii:

• Čim menej evanjelizácie, tým viac komisií pre evanjelizáciu.
• Čím menej povolaní, tým viac stostranových dokumentov o povolaniach.
• Čím menej ľudí v kostoloch, tým dlhšie zasadnutia o „povahe Cirkvi“.

Byrokracia vytvára zdanie aktivity, no bez kompasu.

3. Falošné očakávania a pastorálny paradox

Biskup Mutsaerts upozorňuje, že dlhoročným otváraním a „diskutovaním“ o témach, pri ktorých má Cirkev definitívne a nemenné učenie (ženský diakonát, celibát, sexuálna morálka, hierarchická autorita), sa v ľuďoch prirodzene vzbudzuje dojem, že sa toto učenie napokon zmení. Inak by sa o ňom predsa nekonečne nediskutovalo.

Výsledkom je masívne sklamanie a frustrácia: tých, ktorí si želali skĺznutie k svetskému prispôsobeniu, aj tých, ktorí očakávali vernosť Tradícii.

4. Počúvanie bez pokánia (obrátenia)

V celom procese bolo kľúčovým slovom „počúvanie“. I keď biskup súhlasí, že pastor má počúvať svoje stádo, kladie otázku, na koho má Cirkev počúvať v prvom rade. Tradičná odpoveď podľa neho znie: na Krista, Sväté písmo, Apoštolskú tradíciu, svätých a dvetisíc rokov Učiteľského úradu.

Varuje, že ak sa začína pri želaniach, frustráciách a očakávaniach moderného človeka a hľadá sa spôsob, ako im vyhovieť, hrozí obrovské nebezpečenstvo. Ak sa želania moderného človeka dostanú do rozporu s Evanjeliom, nie je to Evanjelium, čo sa má zmeniť — zmeniť sa musí človek. Tento proces sa v kresťanstve nazýva pokánie (obrátenie). A práve toto slovo z moderných synodálnych diskusií takmer úplne vymizlo.

Biskup pripomína, že apoštoli a mučeníci nezmenili rímsky svet organizovaním diskusných krúžkov o inkluzivite, ale tým, že hlásali Krista.

5. Protestantizácia a zabudnutá alternatíva: Svätosť

Model zdôrazňujúci administratívny vplyv, laickú participáciu na hierarchickej moci a prispôsobovanie sa dobovým názorom nie je nový — protestantské spoločenstvá ho aplikujú desaťročia. Prinieslo im to duchovné oživenie? Vôbec nie. Pacient nezíska zdravie tým, že užije lieky suseda, ktorého stav je ešte horší.

Pripomína, že veľké reformy Katolíckej cirkvi sa nikdy nezačali reformou štruktúr. Začali sa svätými: Benediktom, Františkom, Dominikom, Ignácom z Loyoly, Teréziou z Avily, Jánom Máriou Vianneym či Jánom Pavlom II.

• Farnosť so svätým farárom má väčšiu budúcnosť než diecéza s dvadsiatimi pracovnými skupinami pre synodalitu.
• Kňaz, ktorý pri oltári viditeľne verí, že stojí pred živým Bohom, privedie k viere viac ľudí než celonárodná konferencia o participatívnej liturgii.

6. Cesta z Emauz do Jeruzalema

Ako príklad pravej katolíckej synodality biskup uvádza príbeh o emauzských učeníkoch.

V Evanjeliu o emauzských učeníkoch ich Ježiš síce počúva, no následne ich napráva, vysvetľuje im Písmo a zjavuje sa im pri lámaní chleba. Učeníci nezostávajú vyhodnocovať svoj zážitok, ale vracajú sa hlásať Vzkrieseného.

1. Kristus kráča s učeníkmi a počúva ich sklamanie.
2. Následne ich však napráva, otvára im Písmo a zjavuje sa im pri lámaní chleba.
3. Učeníci nezostávajú v Emauzoch vyhodnocovať svoj „zážitok z chôdze“. Vstanú, vracajú sa do Jeruzalema a hlásajú Vzkrieseného.

Synodálny proces uviazol v Emauzoch. Sme takí zaujatí diskusiou o tom, ako má Cirkev spoločne kráčať, že zabúdame, kam vlastne kráča. Podľa biskupa synodálny proces uviazol v Emauzoch, pretože sa príliš diskutuje o tom, ako kráčať, pričom sa zabúda na cieľ cesty.

Záver: Výzva k jasnosti

Svet nespraví šťastnejším ďalšia organizácia, ktorá mu bude len načúvať. Dnešný človek zmätený relativizmom, osamelosťou a stratou zmyslu čerpá zo studne, ktorá je prázdna. Čaká na Cirkev, ktorá mu bez strachu ukáže na Ježiša Krista, Eucharistiu, sviatostnú spoveď a dvetisícročnú pokladnicu pravdy.

Kristus neposlal svojich apoštolov slovami: „Choďte a organizujte synodálne procesy.“ Povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Práve tam sa začína každá skutočná obnova Cirkvi.

zdroj: Celý list si môžete prečítať na portáli kath.net