Známy americký biskup Robert Barron podrobil zdrvujúcej kritike bývalého kancelára Inštitútu Jána Pavla II. pre štúdiá o manželstve a rodine. Varuje, že pod zámienkou „pastoračnej citlivosti“ a „vývoja náuky“ sa v Ríme rozmohol nebezpečný vírus morálneho relativizmu a postmoderného myslenia, ktorý sa pokúša zničiť samotný koncept prirodzeného zákona a nemenných morálnych noriem.
Rozhovor, ktorý nedávno poskytol arcibiskup Vincenzo Paglia pre taliansky portál SettimanaNews, vyvolal za oceánom vlnu hlbokého znepokojenia. Na slová niekdajšieho predsedu Pápežskej akadémie pre život ostro reagoval Robert Barron, biskup diecézy Winona-Rochester, profesor teológie a jeden z najvplyvnejších hlasov stále verných tradícii v rámci Konferencie katolíckych biskupov USA (USCCB).
„Arcibiskup Vincenzo Paglia potvrdil najhoršie podozrenia, ktoré mnohí z nás mali,“ vyhlásil bez obalu biskup Barron.
Likvidácia dedičstva sv. Jána Pavla II.
Arcibiskup Paglia v spomínanom rozhovore otvorene priznal, že personálne a akademické zmeny, ktoré zrealizoval na prestížnom Inštitúte Jána Pavla II. počas Františkovo pontifikátu, mali jasný cieľ: spustiť „veľmi hlbokú“ reformu chápania prirodzeného zákona.
Namiesto absolútnych morálnych noriem, ktoré stoja na neotrasiteľnom základe objektívneho dobra, Paglia a jeho spolupracovníci presadzujú morálnu teóriu zakorenenú v „historickom rozlišovaní subjektívnej a kultúrnej skúsenosti“. Klasickú katolícku morálku s dešpektom označil za abstraktné teoretizovanie odtrhnuté od reality a namiesto nej navrhol morálku, ktorá operuje výlučne „v rámci histórie a životov ľudí“.
Biskup Barron však varuje pred ilúziou týchto vznešene znejúcich fráz:
„Toto je, samozrejme, jazyk módnej postmoderny a je vskutku nebezpečný. Zbaviť sa absolútnych noriem v mene slobody či pastoračnej citlivosti robí morálny diskurs úplne nefunkčným – presne tak, ako by relativizácia základných princípov logiky znemožnila akýkoľvek rozumný rozhovor.“
Ak neexistuje prirodzený zákon, ako obhájime, že otroctvo je zlé?
Biskup Barron trefne ilustruje absurdnosť a nebezpečenstvo tohto postmoderného prístupu na historickom príklade otroctva. Kladie zásadnú otázku: Je otroctvo zlé? Samo osebe, vnútorne zlé (intrinsice malum)? Bez ohľadu na to, čo hovoria prieskumy verejnej mienky alebo aktuálny spoločenský konsenzus?
Každý slušný človek odpovie áno. Avšak toto „áno“ je podľa Barrona podmienené presne tým, čo katolícka Tradícia nazýva prirodzeným zákonom a základnými dobrami.
Ak ale prijmeme logiku arcibiskupa Pagliu, že morálka je len funkciou neustále sa meniacej kultúry a „žitej skúsenosti“, ocitneme sa na morálnom piesku. Biskup Barron pripomína:
- Jeden z najbystrejších mozgov ľudstva, filozof Aristoteles, považoval otroctvo za ospravedlniteľné.
- Mimoriadne inteligentní a vo svojich očiach „morálne bezúhonní“ ľudia v USA ho považovali za prípustné ešte hlboko v 19. storočí.
„Kto môže povedať, že sa spoločenský konsenzus opäť neposunie opačným smerom? Kto môže vylúčiť, že ‚žitá skúsenosť‘ jedného dňa otroctvo opäť neospravedlní?“ pýta sa americký ordinár. To, čo každá koherentná morálka nevyhnutne potrebuje, je práve to, čo sa progresívni teológovia snažia odstrániť: absolútne morálne normy.
Sú skrátka hodnoty, ktoré sú také fundamentálne, že skutky smerujúce proti nim sú svojou vlastnou podstatou zvrátené.
Pre tých, ktorí hľadajú najprecíznejšie vyjadrenie tejto pravdy, biskup Barron priamo odporúča kľúčovú encykliku sv. Jána Pavla II. Veritatis Splendor (Žiara pravdy), ktorá bola napísaná práve preto, aby bránila existenciu činov, ktoré sú zlé vždy a za každých okolností.
Nebezpečné vody
Pre svedomitého katolíckeho pozorovateľa nie sú tieto tendencie v Ríme prekvapením. Biskup Barron otvorene priznal, že mu Pagliov prístup až mrazivo pripomenul vlastné skúsenosti z Ríma:
„Arcibiskupov rozhovor mi – úprimne povedané – pripomenul diskusie, ktoré som viedol počas Synody o synodalite s niektorými mojimi nemeckými kolegami. Pod rúškom vývoja náuky sa horlivo snažili relativizovať alebo radikálne zmeniť princípy, na ktorých stojí klasická morálka.“
Svoje varovanie uzatvára Barron slovami, ktoré by mali rezonovať v srdci každého verného katolíka: „Ak toto bola a je skutočne tá hra, ktorú tu niekto hrá, potom sme sa vydali na plavbu do nesmierne nebezpečných vôd.“
Pre tradičného slovenského čitateľa je toto memento jasným signálom: boj za čistotu viery a obranu prirodzeného poriadku sa nekoná len na sekulárnych barikádach, ale čoraz viditeľnejšie prebieha priamo v srdci samotnej Cirkvi.
zdroj: @BishopBarron, Settimana News, kath.net