S blížiacim sa júlom a medializovanými úvahami o možných nových biskupských vysviackach v rámci Kňazského bratstva sv. Pia X. (FSSPX) sa opäť rozvírila hladina cirkevnej diskusie. Do debaty najnovšie vstúpil kardinál Gerhard Ludwig Müller, bývalý prefekt Dikastéria pre náuku viery. Vo svojom rozsiahlom vyjadrení sa pokúša definovať hranice katolíckej jednoty, pričom sa odvoláva na svoje pôsobenie z roku 2017. Jeho slová však vyvolávajú viac otázok než odpovedí, najmä ak ich zasadíme do kontextu dejín a súčasného stavu Cirkvi.
Müllerova vízia: Pápež ako nedotknuteľné kritérium
Kardinál Müller vo svojej intervencii kladie dôraz na to, že plná priama komunikácia s Rímskym pontifikom nie je len administratívnou záležitosťou, ale konštituatívnym prvkom katolíckej viery. Podľa neho sa dobre sformované svedomie katolíka nikdy nemôže rozhodnúť prijať alebo udeliť posvätnú vysviacku proti vôli nástupcu svätého Petra. (História Katolíckej Cirkvi však v dokonca nejednom prípade dokázala opak! Písali sme o tom tu: https://www.misiafatima.sk/preco-su-vysviacky-fsspx-kanonicky-obhajitelne/)
Nemecký kardinál sa javí ako zarytý obranca Druhého vatikánskeho koncilu. Varuje, že aj pri subjektívnom úmysle brániť Tradíciu môže dôjsť k objektívnej rane pre jednotu Cirkvi. Odmieta akékoľvek čítanie tohto snemu ako prejavu diskontinuity. Tvrdí, že koncil nepriniesol nové dogmy, ale len vyjadril nemennú náuku v novom kontexte. I napriek tomu, že si niektoré ustanovenia v jeho záverečných dokumentoch protirečia, karinál nepripúšťa obviňovanie Kocilu zo zrady Tradície.
Zabudnuté lekcie z histórie a Benediktovo gesto
Pri čítaní Müllerových varovaní pred „schizmou“ sa však natíska otázka, či kardinál nezabudol na dôležitý historický precedens. Podobný scenár vysviacok bez pápežského mandátu sa už v dejinách FSSPX odohral v roku 1988. Bol to však práve Müllerov krajan, pápež Benedikt XVI., ktorý exkomunikácie z biskupov sňal. Týmto činom de facto uznal, že dôvody vedúce k tomuto kroku neboli aktom odčlenenia sa od Cirkvi, ale núdzovým stavom na záchranu kňazstva.
História Cirkvi je navyše plná príkladov, kedy boli svätci nespravodlivo exkomunikovaní – spomeňme len svätú Janu z Arku. Exkomunikácia v rukách ľudí nie vždy korešponduje s pravdou v očiach Božích. FSSPX nikdy nebolo sektárskou spoločnosťou; od svojho založenia zostáva verné celému a nemennému učeniu Katolíckej cirkvi, od ktorej ako takej a ani od jej pontifika sa nikdy vnútorne neodčlenilo.
Paradoxy súčasného Ríma: Čína verzus Tradícia
Kritici kardinálovi Müllerovi vyčítajú, že kým voči tradičným katolíkom vyžaduje „podriadenie sa bez podmienok“, Vatikán v iných oblastiach uplatňuje celkom iný meter. Stačí sa pozrieť na situáciu v Číne. Tamojšia „vlastenecká cirkev“, ktorá je plne infiltrovaná a podriadená komunistickej strane, si desaťročia dosadzovala biskupov bez Ríma. Vatikán ich dnes nielen uznáva, ale s režimom uzatvára dohody, zatiaľ čo pravú, „podzemnú“ čínsku cirkev, ktorá zostala verná Kristovi aj za cenu mučeníctva, necháva v štichu.
V tomto svetle pôsobia Müllerove reči o „praktickom uznávaní autority“ prinajmenšom nekonzistentne. Na jednej strane vidíme toleranciu voči hierarchom, ktorých vyjadrenia sú často na hrane (alebo za hranou) modernistických heréz, na druhej strane tvrdosť voči tým, ktorí len chcú zachovať to, čo Cirkev učila po stáročia.
Falošná cirkev a prorocké varovania
Netreba zabúdať ani na duchovný rozmer súčasnej krízy. Už svätý Páter Pio a viacerí prorockí duchovia varovali, že na konci čias bude „pravá Cirkev“ označovaná za falošnú a vytláčaná na okraj, zatiaľ čo tá „falošná“ – plná kompromisov so svetom – bude navonok prekvitať a ovládať štruktúry.
Kardinál Müller tvrdí, že boj za ortodoxiu sa musí viesť len „vo vnútri“. Otázkou však zostáva, či v momente, keď sa samotné centrum zdá byť zasiahnuté modernizmom, nie je práve postoj Bratstva sv. Pia X. tou najúprimnejšou formou vernosti pápežstvu – vernosti tomu úradu, ktorý má potvrdzovať bratov vo viere, a nie experimentovať s jej základmi.