Spomienka na všetkých verných zosnulých opäť otvorila srdcia veriacich pre tajomstvo nádeje, ktorá nekončí na prahu hrobu. Pri príležitosti tohto liturgického dňa sa na rímskom cintoríne Campo Verano zhromaždili veriaci pri svätej omši, ktorú celebroval pápež Lev XIV. Svätý Otec vo svojom duchovnom príhovore priniesol hlboké povzbudenie pre každého, kto nesie v srdci spomienku na svojich drahých a túži po spáse ich duší.
Puto, ktoré smrť nezničí
Ústredným posolstvom dnešnej slávnosti bola pravda, že smrť nemá posledné slovo a neruší spoločenstvo medzi nami a tými, ktorí nás predišli do večnosti. Kresťanská viera pretvára náš vzťah k zosnulým a otvára priestor pre prosebnú modlitbu, ktorou sprevádzame našich milovaných na ich ceste k plnému spoločenstvu s Bohom.
Práve v kontexte Slávnosti všetkých svätých naberá táto spomienka osobitný rozmer. Modlitba cirkvi sa obracia k nebeskému Otcovi s dôverou, že svätosť a blaženosť, ktorú už užívajú mnohí Boží synovia a dcéry, obklopí aj duše tých, ktorí odpočívajú v pokoji. Sväté písmo nám pripomína, že duše spravodlivých sú v Božích rukách a žiadne trápenie sa ich už nedotkne. Božia náruč je bezpečným miestom, z ktorého nikoho nemožno vytrhnúť.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení
Svätý Otec nasmeroval pozornosť veriacich na Evanjelium o blahoslavenstvách. Tie nie sú len súborom pravidiel, ale verným obrazom samotného Ježiša Krista a cestou k naplnenému životu na zemi i vo večnosti. Keď sa toto posolstvo hlása v prostredí cintorína – na prahu medzi časnosťou a večnosťou –, získava mimoriadnu duchovnú silu.
– Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.-
Myšlienky a modlitby cirkvi sa v tento deň obzvlášť upierajú k ľuďom, ktorí nedávno stratili svojich blízkych, a predovšetkým k tým, ktorým milovaných vzala nezmyselná násilnosť vojen. Slzy matiek, detí a starých ľudí sa stavajú nemou výzvou pre svedomie tých, ktorí majú moc zastaviť zbrane.
Sestra smrť a pohľad nasmerovaný k večnosti
Pripomienka svätého Františka z Assisi a jeho Cestopisu stvorenia prináša pohľad viery, v ktorom sa aj telesná smrť stáva „sestrou“. Skutočným nebezpečenstvom nie je koniec pozemského života, ale zotrvanie v hriechu a vzdialenie sa od Božej vôle. Kto žije v priateľstve s Bohom, nemusí sa obávať druhej smrti.
Slávenie Eucharistie nám už tu na zemi dáva ochutnať spoločenstvo s Otcom, ku ktorému smerujeme. S touto živou nádejou sme pozvaní pokračovať v pozemskej púti a hľadieť k dňu, keď sám Boh zotrie z očí každú slzu, keď už nebude smrti, smútku, náreku ani bolesti a všetko staré sa pominie.
zdroj: Info Vaticana a Vaticna News